Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verlange
du
verlangest
er/sie/es
verlange
wir
verlangen
ihr
verlanget
sie/Sie
verlangen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verlangt
du
habest verlangt
er/sie/es
habe verlangt
wir
haben verlangt
ihr
habet verlangt
sie/Sie
haben verlangt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verlangen
du
werdest verlangen
er/sie/es
werde verlangen
wir
werden verlangen
ihr
werdet verlangen
sie/Sie
werden verlangen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verlangt haben
du
werdest verlangt haben
er/sie/es
werde verlangt haben
wir
werden verlangt haben
ihr
werdet verlangt haben
sie/Sie
werden verlangt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verlangte
du
verlangtest
er/sie/es
verlangte
wir
verlangten
ihr
verlangtet
sie/Sie
verlangten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verlangt
du
hättest verlangt
er/sie/es
hätte verlangt
wir
hätten verlangt
ihr
hättet verlangt
sie/Sie
hätten verlangt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verlangen
du
würdest verlangen
er/sie/es
würde verlangen
wir
würden verlangen
ihr
würdet verlangen
sie/Sie
würden verlangen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verlangt haben
du
würdest verlangt haben
er/sie/es
würde verlangt haben
wir
würden verlangt haben
ihr
würdet verlangt haben
sie/Sie
würden verlangt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verlangen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
