Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
enhalte vor
du
enthaltest vor
er/sie/es
enhalte vor
wir
enthalten vor
ihr
enthaltet vor
sie/Sie
enthalten vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorenthalten
du
habest vorenthalten
er/sie/es
habe vorenthalten
wir
haben vorenthalten
ihr
habet vorenthalten
sie/Sie
haben vorenthalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorenthalten
du
werdest vorenthalten
er/sie/es
werde vorenthalten
wir
werden vorenthalten
ihr
werdet vorenthalten
sie/Sie
werden vorenthalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorenthalten haben
du
werdest vorenthalten haben
er/sie/es
werde vorenthalten haben
wir
werden vorenthalten haben
ihr
werdet vorenthalten haben
sie/Sie
werden vorenthalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
enthielte vor
du
enthieltest vor
er/sie/es
enthielte vor
wir
enthielten vor
ihr
enthieltet vor
sie/Sie
enthielten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorenthalten
du
hättest vorenthalten
er/sie/es
hätte vorenthalten
wir
hätten vorenthalten
ihr
hättet vorenthalten
sie/Sie
hätten vorenthalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorenthalten
du
würdest vorenthalten
er/sie/es
würde vorenthalten
wir
würden vorenthalten
ihr
würdet vorenthalten
sie/Sie
würden vorenthalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorenthalten haben
du
würdest vorenthalten haben
er/sie/es
würde vorenthalten haben
wir
würden vorenthalten haben
ihr
würdet vorenthalten haben
sie/Sie
würden vorenthalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorenthalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
