Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bestimme vorher
du
bestimmest vorher
er/sie/es
bestimme vorher
wir
bestimmen vorher
ihr
bestimmet vorher
sie/Sie
bestimmen vorher
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorherbestimmt
du
habest vorherbestimmt
er/sie/es
habe vorherbestimmt
wir
haben vorherbestimmt
ihr
habet vorherbestimmt
sie/Sie
haben vorherbestimmt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorherbestimmen
du
werdest vorherbestimmen
er/sie/es
werde vorherbestimmen
wir
werden vorherbestimmen
ihr
werdet vorherbestimmen
sie/Sie
werden vorherbestimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorherbestimmt haben
du
werdest vorherbestimmt haben
er/sie/es
werde vorherbestimmt haben
wir
werden vorherbestimmt haben
ihr
werdet vorherbestimmt haben
sie/Sie
werden vorherbestimmt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bestimmte vorher
du
bestimmtest vorher
er/sie/es
bestimmte vorher
wir
bestimmten vorher
ihr
bestimmtet vorher
sie/Sie
bestimmten vorher
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorherbestimmt
du
hättest vorherbestimmt
er/sie/es
hätte vorherbestimmt
wir
hätten vorherbestimmt
ihr
hättet vorherbestimmt
sie/Sie
hätten vorherbestimmt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorherbestimmen
du
würdest vorherbestimmen
er/sie/es
würde vorherbestimmen
wir
würden vorherbestimmen
ihr
würdet vorherbestimmen
sie/Sie
würden vorherbestimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorherbestimmt haben
du
würdest vorherbestimmt haben
er/sie/es
würde vorherbestimmt haben
wir
würden vorherbestimmt haben
ihr
würdet vorherbestimmt haben
sie/Sie
würden vorherbestimmt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorherbestimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
