Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sage vorher
du
sagest vorher
er/sie/es
sage vorher
wir
sagen vorher
ihr
saget vorher
sie/Sie
sagen vorher
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorhergesagt
du
habest vorhergesagt
er/sie/es
habe vorhergesagt
wir
haben vorhergesagt
ihr
habet vorhergesagt
sie/Sie
haben vorhergesagt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorhersagen
du
werdest vorhersagen
er/sie/es
werde vorhersagen
wir
werden vorhersagen
ihr
werdet vorhersagen
sie/Sie
werden vorhersagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorhergesagt haben
du
werdest vorhergesagt haben
er/sie/es
werde vorhergesagt haben
wir
werden vorhergesagt haben
ihr
werdet vorhergesagt haben
sie/Sie
werden vorhergesagt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sagte vorher
du
sagtest vorher
er/sie/es
sagte vorher
wir
sagten vorher
ihr
sagtet vorher
sie/Sie
sagten vorher
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorhergesagt
du
hättest vorhergesagt
er/sie/es
hätte vorhergesagt
wir
hätten vorhergesagt
ihr
hättet vorhergesagt
sie/Sie
hätten vorhergesagt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorhersagen
du
würdest vorhersagen
er/sie/es
würde vorhersagen
wir
würden vorhersagen
ihr
würdet vorhersagen
sie/Sie
würden vorhersagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorhergesagt haben
du
würdest vorhergesagt haben
er/sie/es
würde vorhergesagt haben
wir
würden vorhergesagt haben
ihr
würdet vorhergesagt haben
sie/Sie
würden vorhergesagt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorhersagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
