Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme vor
du
kommest vor
er/sie/es
komme vor
wir
kommen vor
ihr
kommet vor
sie/Sie
kommen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei vorgekommen
du
seiest vorgekommen; seist vorgekommen
er/sie/es
sei vorgekommen
wir
seien vorgekommen
ihr
seiet vorgekommen
sie/Sie
seien vorgekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorkommen
du
werdest vorkommen
er/sie/es
werde vorkommen
wir
werden vorkommen
ihr
werdet vorkommen
sie/Sie
werden vorkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgekommen sein
du
werdest vorgekommen sein
er/sie/es
werde vorgekommen sein
wir
werden vorgekommen sein
ihr
werdet vorgekommen sein
sie/Sie
werden vorgekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme vor
du
kämest vor; kämst vor
er/sie/es
käme vor
wir
kämen vor
ihr
kämet vor; kämt vor
sie/Sie
kämen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre vorgekommen
du
wärest vorgekommen
er/sie/es
wäre vorgekommen
wir
wären vorgekommen
ihr
wäret vorgekommen
sie/Sie
wären vorgekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorkommen
du
würdest vorkommen
er/sie/es
würde vorkommen
wir
würden vorkommen
ihr
würdet vorkommen
sie/Sie
würden vorkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgekommen sein
du
würdest vorgekommen sein
er/sie/es
würde vorgekommen sein
wir
würden vorgekommen sein
ihr
würdet vorgekommen sein
sie/Sie
würden vorgekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
