Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lese vor
du
lesest vor
er/sie/es
lese vor
wir
lesen vor
ihr
leset vor
sie/Sie
lesen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgelesen
du
habest vorgelesen
er/sie/es
habe vorgelesen
wir
haben vorgelesen
ihr
habet vorgelesen
sie/Sie
haben vorgelesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorlesen
du
werdest vorlesen
er/sie/es
werde vorlesen
wir
werden vorlesen
ihr
werdet vorlesen
sie/Sie
werden vorlesen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgelesen haben
du
werdest vorgelesen haben
er/sie/es
werde vorgelesen haben
wir
werden vorgelesen haben
ihr
werdet vorgelesen haben
sie/Sie
werden vorgelesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
läse vor
du
läsest vor
er/sie/es
läse vor
wir
läsen vor
ihr
läset vor
sie/Sie
läsen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgelesen
du
hättest vorgelesen
er/sie/es
hätte vorgelesen
wir
hätten vorgelesen
ihr
hättet vorgelesen
sie/Sie
hätten vorgelesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorlesen
du
würdest vorlesen
er/sie/es
würde vorlesen
wir
würden vorlesen
ihr
würdet vorlesen
sie/Sie
würden vorlesen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgelesen haben
du
würdest vorgelesen haben
er/sie/es
würde vorgelesen haben
wir
würden vorgelesen haben
ihr
würdet vorgelesen haben
sie/Sie
würden vorgelesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorlesen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
