Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
winkle ab; winkele ab
du
winkelst ab
er/sie/es
winkle ab; winkele ab
wir
winklen ab
ihr
winkelt ab
sie/Sie
winklen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgewinkelt
du
habest abgewinkelt
er/sie/es
habe abgewinkelt
wir
haben abgewinkelt
ihr
habet abgewinkelt
sie/Sie
haben abgewinkelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abwinkeln
du
werdest abwinkeln
er/sie/es
werde abwinkeln
wir
werden abwinkeln
ihr
werdet abwinkeln
sie/Sie
werden abwinkeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgewinkelt haben
du
werdest abgewinkelt haben
er/sie/es
werde abgewinkelt haben
wir
werden abgewinkelt haben
ihr
werdet abgewinkelt haben
sie/Sie
werden abgewinkelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
winkelte ab
du
winkeltest ab
er/sie/es
winkelte ab
wir
winkelten ab
ihr
winkeltet ab
sie/Sie
winkelten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgewinkelt
du
hättest abgewinkelt
er/sie/es
hätte abgewinkelt
wir
hätten abgewinkelt
ihr
hättet abgewinkelt
sie/Sie
hätten abgewinkelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abwinkeln
du
würdest abwinkeln
er/sie/es
würde abwinkeln
wir
würden abwinkeln
ihr
würdet abwinkeln
sie/Sie
würden abwinkeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgewinkelt haben
du
würdest abgewinkelt haben
er/sie/es
würde abgewinkelt haben
wir
würden abgewinkelt haben
ihr
würdet abgewinkelt haben
sie/Sie
würden abgewinkelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [winkeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
