Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme wunder
du
nehmest wunder
er/sie/es
nehme wunder
wir
nehmen wunder
ihr
nehmet wunder
sie/Sie
nehmen wunder
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe wundergenommen
du
habest wundergenommen
er/sie/es
habe wundergenommen
wir
haben wundergenommen
ihr
habet wundergenommen
sie/Sie
haben wundergenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wundernehmen
du
werdest wundernehmen
er/sie/es
werde wundernehmen
wir
werden wundernehmen
ihr
werdet wundernehmen
sie/Sie
werden wundernehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wundergenommen haben
du
werdest wundergenommen haben
er/sie/es
werde wundergenommen haben
wir
werden wundergenommen haben
ihr
werdet wundergenommen haben
sie/Sie
werden wundergenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme wunder
du
nähmest wunder; nähmst wunder
er/sie/es
nähme wunder
wir
nähmen wunder
ihr
nähmet wunder; nähmt wunder
sie/Sie
nähmen wunder
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte wundergenommen
du
hättest wundergenommen
er/sie/es
hätte wundergenommen
wir
hätten wundergenommen
ihr
hättet wundergenommen
sie/Sie
hätten wundergenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wundernehmen
du
würdest wundernehmen
er/sie/es
würde wundernehmen
wir
würden wundernehmen
ihr
würdet wundernehmen
sie/Sie
würden wundernehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wundergenommen haben
du
würdest wundergenommen haben
er/sie/es
würde wundergenommen haben
wir
würden wundergenommen haben
ihr
würdet wundergenommen haben
sie/Sie
würden wundergenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wundernehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
