Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme zu
du
nehmest zu
er/sie/es
nehme zu
wir
nehmen zu
ihr
nehmet zu
sie/Sie
nehmen zu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zugenommen
du
habest zugenommen
er/sie/es
habe zugenommen
wir
haben zugenommen
ihr
habet zugenommen
sie/Sie
haben zugenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zunehmen
du
werdest zunehmen
er/sie/es
werde zunehmen
wir
werden zunehmen
ihr
werdet zunehmen
sie/Sie
werden zunehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zugenommen haben
du
werdest zugenommen haben
er/sie/es
werde zugenommen haben
wir
werden zugenommen haben
ihr
werdet zugenommen haben
sie/Sie
werden zugenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme zu
du
nähmest zu; nähmst zu
er/sie/es
nähme zu
wir
nähmen zu
ihr
nähmet zu; nähmt zu
sie/Sie
nähmen zu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zugenommen
du
hättest zugenommen
er/sie/es
hätte zugenommen
wir
hätten zugenommen
ihr
hättet zugenommen
sie/Sie
hätten zugenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zunehmen
du
würdest zunehmen
er/sie/es
würde zunehmen
wir
würden zunehmen
ihr
würdet zunehmen
sie/Sie
würden zunehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zugenommen haben
du
würdest zugenommen haben
er/sie/es
würde zugenommen haben
wir
würden zugenommen haben
ihr
würdet zugenommen haben
sie/Sie
würden zugenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zunehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
