Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
scheide ab
du
scheidest ab
er/sie/es
scheide ab
wir
scheiden ab
ihr
scheidet ab
sie/Sie
scheiden ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeschieden
du
habest abgeschieden
er/sie/es
habe abgeschieden
wir
haben abgeschieden
ihr
habet abgeschieden
sie/Sie
haben abgeschieden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abscheiden
du
werdest abscheiden
er/sie/es
werde abscheiden
wir
werden abscheiden
ihr
werdet abscheiden
sie/Sie
werden abscheiden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeschieden haben
du
werdest abgeschieden haben
er/sie/es
werde abgeschieden haben
wir
werden abgeschieden haben
ihr
werdet abgeschieden haben
sie/Sie
werden abgeschieden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schiede ab
du
schiedest ab
er/sie/es
schiede ab
wir
schieden ab
ihr
schiedet ab
sie/Sie
schieden ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeschieden
du
hättest abgeschieden
er/sie/es
hätte abgeschieden
wir
hätten abgeschieden
ihr
hättet abgeschieden
sie/Sie
hätten abgeschieden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abscheiden
du
würdest abscheiden
er/sie/es
würde abscheiden
wir
würden abscheiden
ihr
würdet abscheiden
sie/Sie
würden abscheiden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeschieden haben
du
würdest abgeschieden haben
er/sie/es
würde abgeschieden haben
wir
würden abgeschieden haben
ihr
würdet abgeschieden haben
sie/Sie
würden abgeschieden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abscheiden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
