Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stimme ab
du
stimmest ab
er/sie/es
stimme ab
wir
stimmen ab
ihr
stimmet ab
sie/Sie
stimmen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgestimmt
du
habest abgestimmt
er/sie/es
habe abgestimmt
wir
haben abgestimmt
ihr
habet abgestimmt
sie/Sie
haben abgestimmt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abstimmen
du
werdest abstimmen
er/sie/es
werde abstimmen
wir
werden abstimmen
ihr
werdet abstimmen
sie/Sie
werden abstimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgestimmt haben
du
werdest abgestimmt haben
er/sie/es
werde abgestimmt haben
wir
werden abgestimmt haben
ihr
werdet abgestimmt haben
sie/Sie
werden abgestimmt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stimmte ab
du
stimmtest ab
er/sie/es
stimmte ab
wir
stimmten ab
ihr
stimmtet ab
sie/Sie
stimmten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgestimmt
du
hättest abgestimmt
er/sie/es
hätte abgestimmt
wir
hätten abgestimmt
ihr
hättet abgestimmt
sie/Sie
hätten abgestimmt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abstimmen
du
würdest abstimmen
er/sie/es
würde abstimmen
wir
würden abstimmen
ihr
würdet abstimmen
sie/Sie
würden abstimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgestimmt haben
du
würdest abgestimmt haben
er/sie/es
würde abgestimmt haben
wir
würden abgestimmt haben
ihr
würdet abgestimmt haben
sie/Sie
würden abgestimmt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abstimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
