Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
amüsiere
du
amüsierest
er/sie/es
amüsiere
wir
amüsieren
ihr
amüsieret
sie/Sie
amüsieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe amüsiert
du
habest amüsiert
er/sie/es
habe amüsiert
wir
haben amüsiert
ihr
habet amüsiert
sie/Sie
haben amüsiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde amüsieren
du
werdest amüsieren
er/sie/es
werde amüsieren
wir
werden amüsieren
ihr
werdet amüsieren
sie/Sie
werden amüsieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde amüsiert haben
du
werdest amüsiert haben
er/sie/es
werde amüsiert haben
wir
werden amüsiert haben
ihr
werdet amüsiert haben
sie/Sie
werden amüsiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
amüsierte
du
amüsiertest
er/sie/es
amüsierte
wir
amüsierten
ihr
amüsiertet
sie/Sie
amüsierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte amüsiert
du
hättest amüsiert
er/sie/es
hätte amüsiert
wir
hätten amüsiert
ihr
hättet amüsiert
sie/Sie
hätten amüsiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde amüsieren
du
würdest amüsieren
er/sie/es
würde amüsieren
wir
würden amüsieren
ihr
würdet amüsieren
sie/Sie
würden amüsieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde amüsiert haben
du
würdest amüsiert haben
er/sie/es
würde amüsiert haben
wir
würden amüsiert haben
ihr
würdet amüsiert haben
sie/Sie
würden amüsiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [amüsieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
