Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
biete an
du
bietest an
er/sie/es
biete an
wir
bieten an
ihr
bietet an
sie/Sie
bieten an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeboten
du
habest angeboten
er/sie/es
habe angeboten
wir
haben angeboten
ihr
habet angeboten
sie/Sie
haben angeboten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anbieten
du
werdest anbieten
er/sie/es
werde anbieten
wir
werden anbieten
ihr
werdet anbieten
sie/Sie
werden anbieten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeboten haben
du
werdest angeboten haben
er/sie/es
werde angeboten haben
wir
werden angeboten haben
ihr
werdet angeboten haben
sie/Sie
werden angeboten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
böte an
du
bötest an
er/sie/es
böte an
wir
böten an
ihr
bötet an
sie/Sie
böten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeboten
du
hättest angeboten
er/sie/es
hätte angeboten
wir
hätten angeboten
ihr
hättet angeboten
sie/Sie
hätten angeboten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anbieten
du
würdest anbieten
er/sie/es
würde anbieten
wir
würden anbieten
ihr
würdet anbieten
sie/Sie
würden anbieten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeboten haben
du
würdest angeboten haben
er/sie/es
würde angeboten haben
wir
würden angeboten haben
ihr
würdet angeboten haben
sie/Sie
würden angeboten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anbieten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
