Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erkenne an
du
erkennest an
er/sie/es
erkenne an
wir
erkennen an
ihr
erkennet an
sie/Sie
erkennen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe anerkannt
du
habest anerkannt
er/sie/es
habe anerkannt
wir
haben anerkannt
ihr
habet anerkannt
sie/Sie
haben anerkannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anerkennen
du
werdest anerkennen
er/sie/es
werde anerkennen
wir
werden anerkennen
ihr
werdet anerkennen
sie/Sie
werden anerkennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde anerkannt haben
du
werdest anerkannt haben
er/sie/es
werde anerkannt haben
wir
werden anerkannt haben
ihr
werdet anerkannt haben
sie/Sie
werden anerkannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erkennte an
du
erkenntest an
er/sie/es
erkennte an
wir
erkennten an
ihr
erkenntet an
sie/Sie
erkennten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte anerkannt
du
hättest anerkannt
er/sie/es
hätte anerkannt
wir
hätten anerkannt
ihr
hättet anerkannt
sie/Sie
hätten anerkannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anerkennen
du
würdest anerkennen
er/sie/es
würde anerkennen
wir
würden anerkennen
ihr
würdet anerkennen
sie/Sie
würden anerkennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde anerkannt haben
du
würdest anerkannt haben
er/sie/es
würde anerkannt haben
wir
würden anerkannt haben
ihr
würdet anerkannt haben
sie/Sie
würden anerkannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anerkennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
