Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
falle an
du
fallest an
er/sie/es
falle an
wir
fallen an
ihr
fallet an
sie/Sie
fallen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei angefallen
du
seiest angefallen
er/sie/es
sei angefallen
wir
seien angefallen
ihr
seiet angefallen
sie/Sie
seien angefallen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfallen
du
werdest anfallen
er/sie/es
werde anfallen
wir
werden anfallen
ihr
werdet anfallen
sie/Sie
werden anfallen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefallen sein
du
werdest angefallen sein
er/sie/es
werde angefallen sein
wir
werden angefallen sein
ihr
werdet angefallen sein
sie/Sie
werden angefallen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fiele an
du
fielest an
er/sie/es
fiele an
wir
fielen an
ihr
fielet an
sie/Sie
fielen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre angefallen
du
wärest angefallen
er/sie/es
wäre angefallen
wir
wären angefallen
ihr
wäret angefallen
sie/Sie
wären angefallen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfallen
du
würdest anfallen
er/sie/es
würde anfallen
wir
würden anfallen
ihr
würdet anfallen
sie/Sie
würden anfallen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefallen sein
du
würdest angefallen sein
er/sie/es
würde angefallen sein
wir
würden angefallen sein
ihr
würdet angefallen sein
sie/Sie
würden angefallen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anfallen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
