Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fasse an
du
fassest an
er/sie/es
fasse an
wir
fassen an
ihr
fasset an
sie/Sie
fassen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angefasst
du
habest angefasst
er/sie/es
habe angefasst
wir
haben angefasst
ihr
habet angefasst
sie/Sie
haben angefasst
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfassen
du
werdest anfassen
er/sie/es
werde anfassen
wir
werden anfassen
ihr
werdet anfassen
sie/Sie
werden anfassen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefasst haben
du
werdest angefasst haben
er/sie/es
werde angefasst haben
wir
werden angefasst haben
ihr
werdet angefasst haben
sie/Sie
werden angefasst haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fasste an
du
fassest an
er/sie/es
fasste an
wir
fassten an
ihr
fasstet an
sie/Sie
fassten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angefasst
du
hättest angefasst
er/sie/es
hätte angefasst
wir
hätten angefasst
ihr
hättet angefasst
sie/Sie
hätten angefasst
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfassen
du
würdest anfassen
er/sie/es
würde anfassen
wir
würden anfassen
ihr
würdet anfassen
sie/Sie
würden anfassen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefasst haben
du
würdest angefasst haben
er/sie/es
würde angefasst haben
wir
würden angefasst haben
ihr
würdet angefasst haben
sie/Sie
würden angefasst haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anfassen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
