Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fordere an
du
forderst an
er/sie/es
fordere an
wir
forderen an
ihr
forderet an
sie/Sie
forderen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angefordert
du
habest angefordert
er/sie/es
habe angefordert
wir
haben angefordert
ihr
habet angefordert
sie/Sie
haben angefordert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfordern
du
werdest anfordern
er/sie/es
werde anfordern
wir
werden anfordern
ihr
werdet anfordern
sie/Sie
werden anfordern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefordert haben
du
werdest angefordert haben
er/sie/es
werde angefordert haben
wir
werden angefordert haben
ihr
werdet angefordert haben
sie/Sie
werden angefordert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
forderte an
du
fordertest an
er/sie/es
forderte an
wir
forderten an
ihr
fordertet an
sie/Sie
forderten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angefordert
du
hättest angefordert
er/sie/es
hätte angefordert
wir
hätten angefordert
ihr
hättet angefordert
sie/Sie
hätten angefordert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfordern
du
würdest anfordern
er/sie/es
würde anfordern
wir
würden anfordern
ihr
würdet anfordern
sie/Sie
würden anfordern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefordert haben
du
würdest angefordert haben
er/sie/es
würde angefordert haben
wir
würden angefordert haben
ihr
würdet angefordert haben
sie/Sie
würden angefordert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anfordern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
