Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
füge an
du
fügest an
er/sie/es
füge an
wir
fügen an
ihr
füget an
sie/Sie
fügen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angefügt
du
habest angefügt
er/sie/es
habe angefügt
wir
haben angefügt
ihr
habet angefügt
sie/Sie
haben angefügt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfügen
du
werdest anfügen
er/sie/es
werde anfügen
wir
werden anfügen
ihr
werdet anfügen
sie/Sie
werden anfügen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefügt haben
du
werdest angefügt haben
er/sie/es
werde angefügt haben
wir
werden angefügt haben
ihr
werdet angefügt haben
sie/Sie
werden angefügt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fügte an
du
fügtest an
er/sie/es
fügte an
wir
fügten an
ihr
fügtet an
sie/Sie
fügten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angefügt
du
hättest angefügt
er/sie/es
hätte angefügt
wir
hätten angefügt
ihr
hättet angefügt
sie/Sie
hätten angefügt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfügen
du
würdest anfügen
er/sie/es
würde anfügen
wir
würden anfügen
ihr
würdet anfügen
sie/Sie
würden anfügen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefügt haben
du
würdest angefügt haben
er/sie/es
würde angefügt haben
wir
würden angefügt haben
ihr
würdet angefügt haben
sie/Sie
würden angefügt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anfügen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
