Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hänge an
du
hängest an
er/sie/es
hänge an
wir
hängen an
ihr
hänget an
sie/Sie
hängen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angehangen; angehängt
du
habest angehangen; angehängt
er/sie/es
habe angehangen; angehängt
wir
haben angehangen; angehängt
ihr
habet angehangen; angehängt
sie/Sie
haben angehangen; angehängt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anhängen
du
werdest anhängen
er/sie/es
werde anhängen
wir
werden anhängen
ihr
werdet anhängen
sie/Sie
werden anhängen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angehangen; angehängt
du
werdest angehangen; angehängt
er/sie/es
werde angehangen; angehängt
wir
werden angehangen; angehängt
ihr
werdet angehangen; angehängt
sie/Sie
werden angehangen; angehängt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hinge an
du
hingest an
er/sie/es
hinge an
wir
hingen an
ihr
hinget an
sie/Sie
hingen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angehangen; angehängt
du
hättest angehangen; angehängt
er/sie/es
hätte angehangen; angehängt
wir
hätten angehangen; angehängt
ihr
hättet angehangen; angehängt
sie/Sie
hätten angehangen; angehängt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anhängen
du
würdest anhängen
er/sie/es
würde anhängen
wir
würden anhängen
ihr
würdet anhängen
sie/Sie
würden anhängen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angehangen; angehängt haben
du
würdest angehangen; angehängt haben
er/sie/es
würde angehangen; angehängt haben
wir
würden angehangen; angehängt haben
ihr
würdet angehangen; angehängt haben
sie/Sie
würden angehangen; angehängt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anhängen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
