Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rufe an
du
rufest an
er/sie/es
rufe an
wir
rufen an
ihr
rufet an
sie/Sie
rufen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angerufen
du
habest angerufen
er/sie/es
habe angerufen
wir
haben angerufen
ihr
habet angerufen
sie/Sie
haben angerufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anrufen
du
werdest anrufen
er/sie/es
werde anrufen
wir
werden anrufen
ihr
werdet anrufen
sie/Sie
werden anrufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angerufen haben
du
werdest angerufen haben
er/sie/es
werde angerufen haben
wir
werden angerufen haben
ihr
werdet angerufen haben
sie/Sie
werden angerufen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
riefe an
du
riefest an
er/sie/es
riefe an
wir
riefen an
ihr
riefet an
sie/Sie
riefen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angerufen
du
hättest angerufen
er/sie/es
hätte angerufen
wir
hätten angerufen
ihr
hättet angerufen
sie/Sie
hätten angerufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anrufen
du
würdest anrufen
er/sie/es
würde anrufen
wir
würden anrufen
ihr
würdet anrufen
sie/Sie
würden anrufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angerufen haben
du
würdest angerufen haben
er/sie/es
würde angerufen haben
wir
würden angerufen haben
ihr
würdet angerufen haben
sie/Sie
würden angerufen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anrufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
