Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
scheine an
du
scheinest an
er/sie/es
scheine an
wir
scheinen an
ihr
scheinet an
sie/Sie
scheinen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeschienen
du
habest angeschienen
er/sie/es
habe angeschienen
wir
haben angeschienen
ihr
habet angeschienen
sie/Sie
haben angeschienen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anscheinen
du
werdest anscheinen
er/sie/es
werde anscheinen
wir
werden anscheinen
ihr
werdet anscheinen
sie/Sie
werden anscheinen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeschienen haben
du
werdest angeschienen haben
er/sie/es
werde angeschienen haben
wir
werden angeschienen haben
ihr
werdet angeschienen haben
sie/Sie
werden angeschienen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schiene an
du
schienest an
er/sie/es
schiene an
wir
schienen an
ihr
schienet an
sie/Sie
schienen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeschienen
du
hättest angeschienen
er/sie/es
hätte angeschienen
wir
hätten angeschienen
ihr
hättet angeschienen
sie/Sie
hätten angeschienen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anscheinen
du
würdest anscheinen
er/sie/es
würde anscheinen
wir
würden anscheinen
ihr
würdet anscheinen
sie/Sie
würden anscheinen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeschienen haben
du
würdest angeschienen haben
er/sie/es
würde angeschienen haben
wir
würden angeschienen haben
ihr
würdet angeschienen haben
sie/Sie
würden angeschienen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anscheinen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
