Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
steige an
du
steigest an
er/sie/es
steige an
wir
steigen an
ihr
steiget an
sie/Sie
steigen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei angestiegen
du
seiest angestiegen; seist angestiegen
er/sie/es
sei angestiegen
wir
seien angestiegen
ihr
seiet angestiegen
sie/Sie
seien angestiegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ansteigen
du
werdest ansteigen
er/sie/es
werde ansteigen
wir
werden ansteigen
ihr
werdet ansteigen
sie/Sie
werden ansteigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angestiegen sein
du
werdest angestiegen sein
er/sie/es
werde angestiegen sein
wir
werden angestiegen sein
ihr
werdet angestiegen sein
sie/Sie
werden angestiegen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stiege an
du
stiegest an
er/sie/es
stiege an
wir
stiegen an
ihr
stieget an
sie/Sie
stiegen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre angestiegen
du
wärest angestiegen
er/sie/es
wäre angestiegen
wir
wären angestiegen
ihr
wäret angestiegen
sie/Sie
wären angestiegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ansteigen
du
würdest ansteigen
er/sie/es
würde ansteigen
wir
würden ansteigen
ihr
würdet ansteigen
sie/Sie
würden ansteigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angestiegen sein
du
würdest angestiegen sein
er/sie/es
würde angestiegen sein
wir
würden angestiegen sein
ihr
würdet angestiegen sein
sie/Sie
würden angestiegen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ansteigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
