Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
arbeite
du
arbeitest
er/sie/es
arbeite
wir
arbeiten
ihr
arbeitet
sie/Sie
arbeiten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gearbeitet
du
habest gearbeitet
er/sie/es
habe gearbeitet
wir
haben gearbeitet
ihr
habet gearbeitet
sie/Sie
haben gearbeitet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde arbeiten
du
werdest arbeiten
er/sie/es
werde arbeiten
wir
werden arbeiten
ihr
werdet arbeiten
sie/Sie
werden arbeiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gearbeitet haben
du
werdest gearbeitet haben
er/sie/es
werde gearbeitet haben
wir
werden gearbeitet haben
ihr
werdet gearbeitet haben
sie/Sie
werden gearbeitet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
arbeitete
du
arbeitetest
er/sie/es
arbeitete
wir
arbeiteten
ihr
arbeitetet
sie/Sie
arbeiteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gearbeitet
du
hättest gearbeitet
er/sie/es
hätte gearbeitet
wir
hätten gearbeitet
ihr
hättet gearbeitet
sie/Sie
hätten gearbeitet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde arbeiten
du
würdest arbeiten
er/sie/es
würde arbeiten
wir
würden arbeiten
ihr
würdet arbeiten
sie/Sie
würden arbeiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gearbeitet haben
du
würdest gearbeitet haben
er/sie/es
würde gearbeitet haben
wir
würden gearbeitet haben
ihr
würdet gearbeitet haben
sie/Sie
würden gearbeitet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [arbeiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
