Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme auf
du
kommest auf
er/sie/es
komme auf
wir
kommen auf
ihr
kommet auf
sie/Sie
kommen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei aufgekommen
du
seiest aufgekommen; seist aufgekommen
er/sie/es
sei aufgekommen
wir
seien aufgekommen
ihr
seiet aufgekommen
sie/Sie
seien aufgekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufkommen
du
werdest aufkommen
er/sie/es
werde aufkommen
wir
werden aufkommen
ihr
werdet aufkommen
sie/Sie
werden aufkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgekommen sein
du
werdest aufgekommen sein
er/sie/es
werde aufgekommen sein
wir
werden aufgekommen sein
ihr
werdet aufgekommen sein
sie/Sie
werden aufgekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme auf
du
kämest auf; kämst auf
er/sie/es
käme auf
wir
kämen auf
ihr
kämet auf; kämt auf
sie/Sie
kämen auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre aufgekommen
du
wärest aufgekommen
er/sie/es
wäre aufgekommen
wir
wären aufgekommen
ihr
wäret aufgekommen
sie/Sie
wären aufgekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufkommen
du
würdest aufkommen
er/sie/es
würde aufkommen
wir
würden aufkommen
ihr
würdet aufkommen
sie/Sie
würden aufkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgekommen sein
du
würdest aufgekommen sein
er/sie/es
würde aufgekommen sein
wir
würden aufgekommen sein
ihr
würdet aufgekommen sein
sie/Sie
würden aufgekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
