Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lege auf
du
legest auf
er/sie/es
lege auf
wir
legen auf
ihr
leget auf
sie/Sie
legen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgelegt
du
habest aufgelegt
er/sie/es
habe aufgelegt
wir
haben aufgelegt
ihr
habet aufgelegt
sie/Sie
haben aufgelegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auflegen
du
werdest auflegen
er/sie/es
werde auflegen
wir
werden auflegen
ihr
werdet auflegen
sie/Sie
werden auflegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgelegt haben
du
werdest aufgelegt haben
er/sie/es
werde aufgelegt haben
wir
werden aufgelegt haben
ihr
werdet aufgelegt haben
sie/Sie
werden aufgelegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
legte auf
du
legtest auf
er/sie/es
legte auf
wir
legten auf
ihr
legtet auf
sie/Sie
legten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgelegt
du
hättest aufgelegt
er/sie/es
hätte aufgelegt
wir
hätten aufgelegt
ihr
hättet aufgelegt
sie/Sie
hätten aufgelegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auflegen
du
würdest auflegen
er/sie/es
würde auflegen
wir
würden auflegen
ihr
würdet auflegen
sie/Sie
würden auflegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgelegt haben
du
würdest aufgelegt haben
er/sie/es
würde aufgelegt haben
wir
würden aufgelegt haben
ihr
würdet aufgelegt haben
sie/Sie
würden aufgelegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auflegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
