Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
mache auf
du
machest auf
er/sie/es
mache auf
wir
machen auf
ihr
machet auf
sie/Sie
machen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgemacht
du
habest aufgemacht
er/sie/es
habe aufgemacht
wir
haben aufgemacht
ihr
habet aufgemacht
sie/Sie
haben aufgemacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufmachen
du
werdest aufmachen
er/sie/es
werde aufmachen
wir
werden aufmachen
ihr
werdet aufmachen
sie/Sie
werden aufmachen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgemacht haben
du
werdest aufgemacht haben
er/sie/es
werde aufgemacht haben
wir
werden aufgemacht haben
ihr
werdet aufgemacht haben
sie/Sie
werden aufgemacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
machte auf
du
machtest auf
er/sie/es
machte auf
wir
machten auf
ihr
machtet auf
sie/Sie
machten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgemacht
du
hättest aufgemacht
er/sie/es
hätte aufgemacht
wir
hätten aufgemacht
ihr
hättet aufgemacht
sie/Sie
hätten aufgemacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufmachen
du
würdest aufmachen
er/sie/es
würde aufmachen
wir
würden aufmachen
ihr
würdet aufmachen
sie/Sie
würden aufmachen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgemacht haben
du
würdest aufgemacht haben
er/sie/es
würde aufgemacht haben
wir
würden aufgemacht haben
ihr
würdet aufgemacht haben
sie/Sie
würden aufgemacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufmachen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
