Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
passe auf
du
passest auf
er/sie/es
passe auf
wir
passen auf
ihr
passet auf
sie/Sie
passen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgepasst
du
habest aufgepasst
er/sie/es
habe aufgepasst
wir
haben aufgepasst
ihr
habet aufgepasst
sie/Sie
haben aufgepasst
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufpassen
du
werdest aufpassen
er/sie/es
werde aufpassen
wir
werden aufpassen
ihr
werdet aufpassen
sie/Sie
werden aufpassen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgepasst haben
du
werdest aufgepasst haben
er/sie/es
werde aufgepasst haben
wir
werden aufgepasst haben
ihr
werdet aufgepasst haben
sie/Sie
werden aufgepasst haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
passte auf
du
passtest auf
er/sie/es
passte auf
wir
passten auf
ihr
passtet auf
sie/Sie
passten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgepasst
du
hättest aufgepasst
er/sie/es
hätte aufgepasst
wir
hätten aufgepasst
ihr
hättet aufgepasst
sie/Sie
hätten aufgepasst
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufpassen
du
würdest aufpassen
er/sie/es
würde aufpassen
wir
würden aufpassen
ihr
würdet aufpassen
sie/Sie
würden aufpassen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgepasst haben
du
würdest aufgepasst haben
er/sie/es
würde aufgepasst haben
wir
würden aufgepasst haben
ihr
würdet aufgepasst haben
sie/Sie
würden aufgepasst haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufpassen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
