Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weise auf
du
weisest auf
er/sie/es
weise auf
wir
weisen auf
ihr
weiset auf
sie/Sie
weisen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgewiesen
du
habest aufgewiesen
er/sie/es
habe aufgewiesen
wir
haben aufgewiesen
ihr
habet aufgewiesen
sie/Sie
haben aufgewiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufweisen
du
werdest aufweisen
er/sie/es
werde aufweisen
wir
werden aufweisen
ihr
werdet aufweisen
sie/Sie
werden aufweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgewiesen haben
du
werdest aufgewiesen haben
er/sie/es
werde aufgewiesen haben
wir
werden aufgewiesen haben
ihr
werdet aufgewiesen haben
sie/Sie
werden aufgewiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wiese auf
du
wiesest auf
er/sie/es
wiese auf
wir
wiesen auf
ihr
wieset auf
sie/Sie
wiesen auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgewiesen
du
hättest aufgewiesen
er/sie/es
hätte aufgewiesen
wir
hätten aufgewiesen
ihr
hättet aufgewiesen
sie/Sie
hätten aufgewiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufweisen
du
würdest aufweisen
er/sie/es
würde aufweisen
wir
würden aufweisen
ihr
würdet aufweisen
sie/Sie
würden aufweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgewiesen haben
du
würdest aufgewiesen haben
er/sie/es
würde aufgewiesen haben
wir
würden aufgewiesen haben
ihr
würdet aufgewiesen haben
sie/Sie
würden aufgewiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
