Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
setze auseinander
du
setzest auseinander
er/sie/es
setze auseinander
wir
setzen auseinander
ihr
setzet auseinander
sie/Sie
setzen auseinander
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe auseinandergesetzt
du
habest auseinandergesetzt
er/sie/es
habe auseinandergesetzt
wir
haben auseinandergesetzt
ihr
habet auseinandergesetzt
sie/Sie
haben auseinandergesetzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auseinandersetzen
du
werdest auseinandersetzen
er/sie/es
werde auseinandersetzen
wir
werden auseinandersetzen
ihr
werdet auseinandersetzen
sie/Sie
werden auseinandersetzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde auseinandergesetzt haben
du
werdest auseinandergesetzt haben
er/sie/es
werde auseinandergesetzt haben
wir
werden auseinandergesetzt haben
ihr
werdet auseinandergesetzt haben
sie/Sie
werden auseinandergesetzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
setzte auseinander
du
setztest auseinander
er/sie/es
setzte auseinander
wir
setzten auseinander
ihr
setztet auseinander
sie/Sie
setzten auseinander
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte auseinandergesetzt
du
hättest auseinandergesetzt
er/sie/es
hätte auseinandergesetzt
wir
hätten auseinandergesetzt
ihr
hättet auseinandergesetzt
sie/Sie
hätten auseinandergesetzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auseinandersetzen
du
würdest auseinandersetzen
er/sie/es
würde auseinandersetzen
wir
würden auseinandersetzen
ihr
würdet auseinandersetzen
sie/Sie
würden auseinandersetzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde auseinandergesetzt haben
du
würdest auseinandergesetzt haben
er/sie/es
würde auseinandergesetzt haben
wir
würden auseinandergesetzt haben
ihr
würdet auseinandergesetzt haben
sie/Sie
würden auseinandergesetzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auseinandersetzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
