Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
falle aus
du
fallest aus
er/sie/es
falle aus
wir
fallen aus
ihr
fallet aus
sie/Sie
fallen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei ausgefallen
du
seiest ausgefallen; seist ausgefallen
er/sie/es
sei ausgefallen
wir
seien ausgefallen
ihr
seiet ausgefallen
sie/Sie
seien ausgefallen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausfallen
du
werdest ausfallen
er/sie/es
werde ausfallen
wir
werden ausfallen
ihr
werdet ausfallen
sie/Sie
werden ausfallen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgefallen sein
du
werdest ausgefallen sein
er/sie/es
werde ausgefallen sein
wir
werden ausgefallen sein
ihr
werdet ausgefallen sein
sie/Sie
werden ausgefallen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fiele aus
du
fielest aus
er/sie/es
fiele aus
wir
fielen aus
ihr
fielet aus
sie/Sie
fielen aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre ausgefallen
du
wärest ausgefallen
er/sie/es
wäre ausgefallen
wir
wären ausgefallen
ihr
wäret ausgefallen
sie/Sie
wären ausgefallen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausfallen
du
würdest ausfallen
er/sie/es
würde ausfallen
wir
würden ausfallen
ihr
würdet ausfallen
sie/Sie
würden ausfallen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgefallen sein
du
würdest ausgefallen sein
er/sie/es
würde ausgefallen sein
wir
würden ausgefallen sein
ihr
würdet ausgefallen sein
sie/Sie
würden ausgefallen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausfällen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
