Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte aus
du
haltest aus
er/sie/es
halte aus
wir
halten aus
ihr
haltet aus
sie/Sie
halten aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgehalten
du
habest ausgehalten
er/sie/es
habe ausgehalten
wir
haben ausgehalten
ihr
habet ausgehalten
sie/Sie
haben ausgehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aushalten
du
werdest aushalten
er/sie/es
werde aushalten
wir
werden aushalten
ihr
werdet aushalten
sie/Sie
werden aushalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgehalten haben
du
werdest ausgehalten haben
er/sie/es
werde ausgehalten haben
wir
werden ausgehalten haben
ihr
werdet ausgehalten haben
sie/Sie
werden ausgehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte aus
du
hieltest aus
er/sie/es
hielte aus
wir
hielten aus
ihr
hieltet aus
sie/Sie
hielten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgehalten
du
hättest ausgehalten
er/sie/es
hätte ausgehalten
wir
hätten ausgehalten
ihr
hättet ausgehalten
sie/Sie
hätten ausgehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aushalten
du
würdest aushalten
er/sie/es
würde aushalten
wir
würden aushalten
ihr
würdet aushalten
sie/Sie
würden aushalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgehalten haben
du
würdest ausgehalten haben
er/sie/es
würde ausgehalten haben
wir
würden ausgehalten haben
ihr
würdet ausgehalten haben
sie/Sie
würden ausgehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aushalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
