Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
mache aus
du
machest aus
er/sie/es
mache aus
wir
machen aus
ihr
machet aus
sie/Sie
machen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgemacht
du
habest ausgemacht
er/sie/es
habe ausgemacht
wir
haben ausgemacht
ihr
habet ausgemacht
sie/Sie
haben ausgemacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausmachen
du
werdest ausmachen
er/sie/es
werde ausmachen
wir
werden ausmachen
ihr
werdet ausmachen
sie/Sie
werden ausmachen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgemacht haben
du
werdest ausgemacht haben
er/sie/es
werde ausgemacht haben
wir
werden ausgemacht haben
ihr
werdet ausgemacht haben
sie/Sie
werden ausgemacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
machte aus
du
machtest aus
er/sie/es
machte aus
wir
machten aus
ihr
machtet aus
sie/Sie
machten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgemacht
du
hättest ausgemacht
er/sie/es
hätte ausgemacht
wir
hätten ausgemacht
ihr
hättet ausgemacht
sie/Sie
hätten ausgemacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausmachen
du
würdest ausmachen
er/sie/es
würde ausmachen
wir
würden ausmachen
ihr
würdet ausmachen
sie/Sie
würden ausmachen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgemacht haben
du
würdest ausgemacht haben
er/sie/es
würde ausgemacht haben
wir
würden ausgemacht haben
ihr
würdet ausgemacht haben
sie/Sie
würden ausgemacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausmachen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
