Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wechsle aus; wechsele aus
du
wechselst aus
er/sie/es
wechsle aus; wechsele aus
wir
wechseln aus
ihr
wechselt aus
sie/Sie
wechseln aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgewechselt
du
habest ausgewechselt
er/sie/es
habe ausgewechselt
wir
haben ausgewechselt
ihr
habet ausgewechselt
sie/Sie
haben ausgewechselt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auswechseln
du
werdest auswechseln
er/sie/es
werde auswechseln
wir
werden auswechseln
ihr
werdet auswechseln
sie/Sie
werden auswechseln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgewechselt haben
du
werdest ausgewechselt haben
er/sie/es
werde ausgewechselt haben
wir
werden ausgewechselt haben
ihr
werdet ausgewechselt haben
sie/Sie
werden ausgewechselt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wechselte aus
du
wechseltest aus
er/sie/es
wechselte aus
wir
wechselten aus
ihr
wechseltet aus
sie/Sie
wechselten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgewechselt
du
hättest ausgewechselt
er/sie/es
hätte ausgewechselt
wir
hätten ausgewechselt
ihr
hättet ausgewechselt
sie/Sie
hätten ausgewechselt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auswechseln
du
würdest auswechseln
er/sie/es
würde auswechseln
wir
würden auswechseln
ihr
würdet auswechseln
sie/Sie
würden auswechseln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgewechselt haben
du
würdest ausgewechselt haben
er/sie/es
würde ausgewechselt haben
wir
würden ausgewechselt haben
ihr
würdet ausgewechselt haben
sie/Sie
würden ausgewechselt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auswechseln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
