Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
befeuchte
du
befeuchtest
er/sie/es
befeuchte
wir
befeuchten
ihr
befeuchtet
sie/Sie
befeuchten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe befeuchtet
du
habest befeuchtet
er/sie/es
habe befeuchtet
wir
haben befeuchtet
ihr
habet befeuchtet
sie/Sie
haben befeuchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde befeuchten
du
werdest befeuchten
er/sie/es
werde befeuchten
wir
werden befeuchten
ihr
werdet befeuchten
sie/Sie
werden befeuchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde befeuchtet haben
du
werdest befeuchtet haben
er/sie/es
werde befeuchtet haben
wir
werden befeuchtet haben
ihr
werdet befeuchtet haben
sie/Sie
werden befeuchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
befeuchtete
du
befeuchtetest
er/sie/es
befeuchtete
wir
befeuchteten
ihr
befeuchtetet
sie/Sie
befeuchteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte befeuchtet
du
hättest befeuchtet
er/sie/es
hätte befeuchtet
wir
hätten befeuchtet
ihr
hättet befeuchtet
sie/Sie
hätten befeuchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde befeuchten
du
würdest befeuchten
er/sie/es
würde befeuchten
wir
würden befeuchten
ihr
würdet befeuchten
sie/Sie
würden befeuchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde befeuchtet haben
du
würdest befeuchtet haben
er/sie/es
würde befeuchtet haben
wir
würden befeuchtet haben
ihr
würdet befeuchtet haben
sie/Sie
würden befeuchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [befeuchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
