Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
befördere
du
beförderst
er/sie/es
befördere
wir
befördern
ihr
befördert
sie/Sie
befördern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe befördert
du
habest befördert
er/sie/es
habe befördert
wir
haben befördert
ihr
habet befördert
sie/Sie
haben befördert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde befördern
du
werdest befördern
er/sie/es
werde befördern
wir
werden befördern
ihr
werdet befördern
sie/Sie
werden befördern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde befördert haben
du
werdest befördert haben
er/sie/es
werde befördert haben
wir
werden befördert haben
ihr
werdet befördert haben
sie/Sie
werden befördert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beförderte
du
befördertest
er/sie/es
beförderte
wir
beförderten
ihr
befördertet
sie/Sie
beförderten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte befördert
du
hättest befördert
er/sie/es
hätte befördert
wir
hätten befördert
ihr
hättet befördert
sie/Sie
hätten befördert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde befördern
du
würdest befördern
er/sie/es
würde befördern
wir
würden befördern
ihr
würdet befördern
sie/Sie
würden befördern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde befördert haben
du
würdest befördert haben
er/sie/es
würde befördert haben
wir
würden befördert haben
ihr
würdet befördert haben
sie/Sie
würden befördert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [befördern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
