Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
befürchte
du
befürchtest
er/sie/es
befürchte
wir
befürchten
ihr
befürchtet
sie/Sie
befürchten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe befürchtet
du
habest befürchtet
er/sie/es
habe befürchtet
wir
haben befürchtet
ihr
habet befürchtet
sie/Sie
haben befürchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde befürchten
du
werdest befürchten
er/sie/es
werde befürchten
wir
werden befürchten
ihr
werdet befürchten
sie/Sie
werden befürchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde befürchtet haben
du
werdest befürchtet haben
er/sie/es
werde befürchtet haben
wir
werden befürchtet haben
ihr
werdet befürchtet haben
sie/Sie
werden befürchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
befürchtete
du
befürchtetest
er/sie/es
befürchtete
wir
befürchteten
ihr
befürchtetet
sie/Sie
befürchteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte befürchtet
du
hättest befürchtet
er/sie/es
hätte befürchtet
wir
hätten befürchtet
ihr
hättet befürchtet
sie/Sie
hätten befürchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde befürchten
du
würdest befürchten
er/sie/es
würde befürchten
wir
würden befürchten
ihr
würdet befürchten
sie/Sie
würden befürchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde befürchtet haben
du
würdest befürchtet haben
er/sie/es
würde befürchtet haben
wir
würden befürchtet haben
ihr
würdet befürchtet haben
sie/Sie
würden befürchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [befürchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
