Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
behaupte
du
behauptest
er/sie/es
behaupte
wir
behaupten
ihr
behauptet
sie/Sie
behaupten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe behauptet
du
habest behauptet
er/sie/es
habe behauptet
wir
haben behauptet
ihr
habet behauptet
sie/Sie
haben behauptet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde behaupten
du
werdest behaupten
er/sie/es
werde behaupten
wir
werden behaupten
ihr
werdet behaupten
sie/Sie
werden behaupten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde behauptet haben
du
werdest behauptet haben
er/sie/es
werde behauptet haben
wir
werden behauptet haben
ihr
werdet behauptet haben
sie/Sie
werden behauptet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
behauptete
du
behauptetest
er/sie/es
behauptete
wir
behaupteten
ihr
behauptetet
sie/Sie
behaupteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte behauptet
du
hättest behauptet
er/sie/es
hätte behauptet
wir
hätten behauptet
ihr
hättet behauptet
sie/Sie
hätten behauptet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde behaupten
du
würdest behaupten
er/sie/es
würde behaupten
wir
würden behaupten
ihr
würdet behaupten
sie/Sie
würden behaupten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde behauptet haben
du
würdest behauptet haben
er/sie/es
würde behauptet haben
wir
würden behauptet haben
ihr
würdet behauptet haben
sie/Sie
würden behauptet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [behaupten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
