Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
behalte bei
du
behaltest bei
er/sie/es
behalte bei
wir
behalten bei
ihr
behaltet bei
sie/Sie
behalten bei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beibehalten
du
habest beibehalten
er/sie/es
habe beibehalten
wir
haben beibehalten
ihr
habet beibehalten
sie/Sie
haben beibehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beibehalten
du
werdest beibehalten
er/sie/es
werde beibehalten
wir
werden beibehalten
ihr
werdet beibehalten
sie/Sie
werden beibehalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beibehalten haben
du
werdest beibehalten haben
er/sie/es
werde beibehalten haben
wir
werden beibehalten haben
ihr
werdet beibehalten haben
sie/Sie
werden beibehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
behielte bei
du
behieltest bei
er/sie/es
behielte bei
wir
behielten bei
ihr
behieltet bei
sie/Sie
behielten bei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beibehalten
du
hättest beibehalten
er/sie/es
hätte beibehalten
wir
hätten beibehalten
ihr
hättet beibehalten
sie/Sie
hätten beibehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beibehalten
du
würdest beibehalten
er/sie/es
würde beibehalten
wir
würden beibehalten
ihr
würdet beibehalten
sie/Sie
würden beibehalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beibehalten haben
du
würdest beibehalten haben
er/sie/es
würde beibehalten haben
wir
würden beibehalten haben
ihr
würdet beibehalten haben
sie/Sie
würden beibehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beibehalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
