Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe bei
du
bringest bei
er/sie/es
bringe bei
wir
bringen bei
ihr
bringet bei
sie/Sie
bringen bei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beigebracht
du
habest beigebracht
er/sie/es
habe beigebracht
wir
haben beigebracht
ihr
habet beigebracht
sie/Sie
haben beigebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beibringen
du
werdest beibringen
er/sie/es
werde beibringen
wir
werden beibringen
ihr
werdet beibringen
sie/Sie
werden beibringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beigebracht haben
du
werdest beigebracht haben
er/sie/es
werde beigebracht haben
wir
werden beigebracht haben
ihr
werdet beigebracht haben
sie/Sie
werden beigebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte bei
du
brächtest bei
er/sie/es
brächte bei
wir
brächten bei
ihr
brächtet bei
sie/Sie
brächten bei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beigebracht
du
hättest beigebracht
er/sie/es
hätte beigebracht
wir
hätten beigebracht
ihr
hättet beigebracht
sie/Sie
hätten beigebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beibringen
du
würdest beibringen
er/sie/es
würde beibringen
wir
würden beibringen
ihr
würdet beibringen
sie/Sie
würden beibringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beigebracht haben
du
würdest beigebracht haben
er/sie/es
würde beigebracht haben
wir
würden beigebracht haben
ihr
würdet beigebracht haben
sie/Sie
würden beigebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beibringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
