Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bekräftige
du
bekräftigest
er/sie/es
bekräftige
wir
bekräftigen
ihr
bekräftiget
sie/Sie
bekräftigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bekräftigt
du
habest bekräftigt
er/sie/es
habe bekräftigt
wir
haben bekräftigt
ihr
habet bekräftigt
sie/Sie
haben bekräftigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bekräftigen
du
werdest bekräftigen
er/sie/es
werde bekräftigen
wir
werden bekräftigen
ihr
werdet bekräftigen
sie/Sie
werden bekräftigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bekräftigt haben
du
werdest bekräftigt haben
er/sie/es
werde bekräftigt haben
wir
werden bekräftigt haben
ihr
werdet bekräftigt haben
sie/Sie
werden bekräftigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bekräftigte
du
bekräftigtest
er/sie/es
bekräftigte
wir
bekräftigten
ihr
bekräftigtet
sie/Sie
bekräftigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bekräftigt
du
hättest bekräftigt
er/sie/es
hätte bekräftigt
wir
hätten bekräftigt
ihr
hättet bekräftigt
sie/Sie
hätten bekräftigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bekräftigen
du
würdest bekräftigen
er/sie/es
würde bekräftigen
wir
würden bekräftigen
ihr
würdet bekräftigen
sie/Sie
würden bekräftigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bekräftigt haben
du
würdest bekräftigt haben
er/sie/es
würde bekräftigt haben
wir
würden bekräftigt haben
ihr
würdet bekräftigt haben
sie/Sie
würden bekräftigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bekräftigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
