Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
berichtige
du
berichtigest
er/sie/es
berichtige
wir
berichtigen
ihr
berichtiget
sie/Sie
berichtigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe berichtigt
du
habest berichtigt
er/sie/es
habe berichtigt
wir
haben berichtigt
ihr
habet berichtigt
sie/Sie
haben berichtigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde berichtigen
du
werdest berichtigen
er/sie/es
werde berichtigen
wir
werden berichtigen
ihr
werdet berichtigen
sie/Sie
werden berichtigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde berichtigt haben
du
werdest berichtigt haben
er/sie/es
werde berichtigt haben
wir
werden berichtigt haben
ihr
werdet berichtigt haben
sie/Sie
werden berichtigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
berichtigte
du
berichtigtest
er/sie/es
berichtigte
wir
berichtigten
ihr
berichtigtet
sie/Sie
berichtigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte berichtigt
du
hättest berichtigt
er/sie/es
hätte berichtigt
wir
hätten berichtigt
ihr
hättet berichtigt
sie/Sie
hätten berichtigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde berichtigen
du
würdest berichtigen
er/sie/es
würde berichtigen
wir
würden berichtigen
ihr
würdet berichtigen
sie/Sie
würden berichtigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde berichtigt haben
du
würdest berichtigt haben
er/sie/es
würde berichtigt haben
wir
würden berichtigt haben
ihr
würdet berichtigt haben
sie/Sie
würden berichtigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [berichtigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.