Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bescheine
du
bescheinest
er/sie/es
bescheine
wir
bescheinen
ihr
bescheinet
sie/Sie
bescheinen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschienen
du
habest beschienen
er/sie/es
habe beschienen
wir
haben beschienen
ihr
habet beschienen
sie/Sie
haben beschienen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bescheinen
du
werdest bescheinen
er/sie/es
werde bescheinen
wir
werden bescheinen
ihr
werdet bescheinen
sie/Sie
werden bescheinen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschienen haben
du
werdest beschienen haben
er/sie/es
werde beschienen haben
wir
werden beschienen haben
ihr
werdet beschienen haben
sie/Sie
werden beschienen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschiene
du
beschienest
er/sie/es
beschiene
wir
beschienen
ihr
beschienet
sie/Sie
beschienen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschienen
du
hättest beschienen
er/sie/es
hätte beschienen
wir
hätten beschienen
ihr
hättet beschienen
sie/Sie
hätten beschienen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bescheinen
du
würdest bescheinen
er/sie/es
würde bescheinen
wir
würden bescheinen
ihr
würdet bescheinen
sie/Sie
würden bescheinen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschienen haben
du
würdest beschienen haben
er/sie/es
würde beschienen haben
wir
würden beschienen haben
ihr
würdet beschienen haben
sie/Sie
würden beschienen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bescheinen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
