Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschrifte
du
beschriftest
er/sie/es
beschrifte
wir
beschriften
ihr
beschriftet
sie/Sie
beschriften
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschriftet
du
habest beschriftet
er/sie/es
habe beschriftet
wir
haben beschriftet
ihr
habet beschriftet
sie/Sie
haben beschriftet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschriften
du
werdest beschriften
er/sie/es
werde beschriften
wir
werden beschriften
ihr
werdet beschriften
sie/Sie
werden beschriften
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschriftet haben
du
werdest beschriftet haben
er/sie/es
werde beschriftet haben
wir
werden beschriftet haben
ihr
werdet beschriftet haben
sie/Sie
werden beschriftet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschriftete
du
beschriftetest
er/sie/es
beschriftete
wir
beschrifteten
ihr
beschriftetet
sie/Sie
beschrifteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschriftet
du
hättest beschriftet
er/sie/es
hätte beschriftet
wir
hätten beschriftet
ihr
hättet beschriftet
sie/Sie
hätten beschriftet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschriften
du
würdest beschriften
er/sie/es
würde beschriften
wir
würden beschriften
ihr
würdet beschriften
sie/Sie
würden beschriften
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschriftet haben
du
würdest beschriftet haben
er/sie/es
würde beschriftet haben
wir
würden beschriftet haben
ihr
würdet beschriftet haben
sie/Sie
würden beschriftet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschriften]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
