Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
blinke
du
blinkest
er/sie/es
blinke
wir
blinken
ihr
blinket
sie/Sie
blinken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geblinkt
du
habest geblinkt
er/sie/es
habe geblinkt
wir
haben geblinkt
ihr
habet geblinkt
sie/Sie
haben geblinkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde blinken
du
werdest blinken
er/sie/es
werde blinken
wir
werden blinken
ihr
werdet blinken
sie/Sie
werden blinken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geblinkt haben
du
werdest geblinkt haben
er/sie/es
werde geblinkt haben
wir
werden geblinkt haben
ihr
werdet geblinkt haben
sie/Sie
werden geblinkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
blinkte
du
blinktest
er/sie/es
blinkte
wir
blinkten
ihr
blinktet
sie/Sie
blinkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geblinkt
du
hättest geblinkt
er/sie/es
hätte geblinkt
wir
hätten geblinkt
ihr
hättet geblinkt
sie/Sie
hätten geblinkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde blinken
du
würdest blinken
er/sie/es
würde blinken
wir
würden blinken
ihr
würdet blinken
sie/Sie
würden blinken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geblinkt haben
du
würdest geblinkt haben
er/sie/es
würde geblinkt haben
wir
würden geblinkt haben
ihr
würdet geblinkt haben
sie/Sie
würden geblinkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [blinken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
