Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
boxe
du
boxest
er/sie/es
boxe
wir
boxen
ihr
boxet
sie/Sie
boxen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geboxt
du
habest geboxt
er/sie/es
habe geboxt
wir
haben geboxt
ihr
habet geboxt
sie/Sie
haben geboxt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde boxen
du
werdest boxen
er/sie/es
werde boxen
wir
werden boxen
ihr
werdet boxen
sie/Sie
werden boxen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geboxt haben
du
werdest geboxt haben
er/sie/es
werde geboxt haben
wir
werden geboxt haben
ihr
werdet geboxt haben
sie/Sie
werden geboxt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
boxte
du
boxtest
er/sie/es
boxte
wir
boxten
ihr
boxtet
sie/Sie
boxten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geboxt
du
hättest geboxt
er/sie/es
hätte geboxt
wir
hätten geboxt
ihr
hättet geboxt
sie/Sie
hätten geboxt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde boxen
du
würdest boxen
er/sie/es
würde boxen
wir
würden boxen
ihr
würdet boxen
sie/Sie
würden boxen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geboxt haben
du
würdest geboxt haben
er/sie/es
würde geboxt haben
wir
würden geboxt haben
ihr
würdet geboxt haben
sie/Sie
würden geboxt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [boxen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.