Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
demonstriere
du
demonstrierest
er/sie/es
demonstriere
wir
demonstrieren
ihr
demonstrieret
sie/Sie
demonstrieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe demonstriert
du
habest demonstriert
er/sie/es
habe demonstriert
wir
haben demonstriert
ihr
habet demonstriert
sie/Sie
haben demonstriert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde demonstrieren
du
werdest demonstrieren
er/sie/es
werde demonstrieren
wir
werden demonstrieren
ihr
werdet demonstrieren
sie/Sie
werden demonstrieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde demonstriert haben
du
werdest demonstriert haben
er/sie/es
werde demonstriert haben
wir
werden demonstriert haben
ihr
werdet demonstriert haben
sie/Sie
werden demonstriert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
demonstrierte
du
demonstriertest
er/sie/es
demonstrierte
wir
demonstrierten
ihr
demonstriertet
sie/Sie
demonstrierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte demonstriert
du
hättest demonstriert
er/sie/es
hätte demonstriert
wir
hätten demonstriert
ihr
hättet demonstriert
sie/Sie
hätten demonstriert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde demonstrieren
du
würdest demonstrieren
er/sie/es
würde demonstrieren
wir
würden demonstrieren
ihr
würdet demonstrieren
sie/Sie
würden demonstrieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde demonstriert haben
du
würdest demonstriert haben
er/sie/es
würde demonstriert haben
wir
würden demonstriert haben
ihr
würdet demonstriert haben
sie/Sie
würden demonstriert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [demonstrieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
