Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
deute
du
deutest
er/sie/es
deute
wir
deuten
ihr
deutet
sie/Sie
deuten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gedeutet
du
habest gedeutet
er/sie/es
habe gedeutet
wir
haben gedeutet
ihr
habet gedeutet
sie/Sie
haben gedeutet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde deuten
du
werdest deuten
er/sie/es
werde deuten
wir
werden deuten
ihr
werdet deuten
sie/Sie
werden deuten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gedeutet haben
du
werdest gedeutet haben
er/sie/es
werde gedeutet haben
wir
werden gedeutet haben
ihr
werdet gedeutet haben
sie/Sie
werden gedeutet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
deutete
du
deutetest
er/sie/es
deutete
wir
deuteten
ihr
deutetet
sie/Sie
deuteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gedeutet
du
hättest gedeutet
er/sie/es
hätte gedeutet
wir
hätten gedeutet
ihr
hättet gedeutet
sie/Sie
hätten gedeutet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde deuten
du
würdest deuten
er/sie/es
würde deuten
wir
würden deuten
ihr
würdet deuten
sie/Sie
würden deuten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gedeutet haben
du
würdest gedeutet haben
er/sie/es
würde gedeutet haben
wir
würden gedeutet haben
ihr
würdet gedeutet haben
sie/Sie
würden gedeutet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [deuten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
