Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bette ein
du
bettest ein
er/sie/es
bette ein
wir
betten ein
ihr
bettet ein
sie/Sie
betten ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingebettet
du
habest eingebettet
er/sie/es
habe eingebettet
wir
haben eingebettet
ihr
habet eingebettet
sie/Sie
haben eingebettet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einbetten
du
werdest einbetten
er/sie/es
werde einbetten
wir
werden einbetten
ihr
werdet einbetten
sie/Sie
werden einbetten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingebettet haben
du
werdest eingebettet haben
er/sie/es
werde eingebettet haben
wir
werden eingebettet haben
ihr
werdet eingebettet haben
sie/Sie
werden eingebettet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bettete ein
du
bettetest ein
er/sie/es
bettete ein
wir
betteten ein
ihr
bettetet ein
sie/Sie
betteten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingebettet
du
hättest eingebettet
er/sie/es
hätte eingebettet
wir
hätten eingebettet
ihr
hättet eingebettet
sie/Sie
hätten eingebettet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einbetten
du
würdest einbetten
er/sie/es
würde einbetten
wir
würden einbetten
ihr
würdet einbetten
sie/Sie
würden einbetten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingebettet haben
du
würdest eingebettet haben
er/sie/es
würde eingebettet haben
wir
würden eingebettet haben
ihr
würdet eingebettet haben
sie/Sie
würden eingebettet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einbetten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
