Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe ein
du
bringest ein
er/sie/es
bringe ein
wir
bringen ein
ihr
bringet ein
sie/Sie
bringen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingebracht
du
habest eingebracht
er/sie/es
habe eingebracht
wir
haben eingebracht
ihr
habet eingebracht
sie/Sie
haben eingebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einbringen
du
werdest einbringen
er/sie/es
werde einbringen
wir
werden einbringen
ihr
werdet einbringen
sie/Sie
werden einbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingebracht haben
du
werdest eingebracht haben
er/sie/es
werde eingebracht haben
wir
werden eingebracht haben
ihr
werdet eingebracht haben
sie/Sie
werden eingebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte ein
du
brächtest ein
er/sie/es
brächte ein
wir
brächten ein
ihr
brächtet ein
sie/Sie
brächten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingebracht
du
hättest eingebracht
er/sie/es
hätte eingebracht
wir
hätten eingebracht
ihr
hättet eingebracht
sie/Sie
hätten eingebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einbringen
du
würdest einbringen
er/sie/es
würde einbringen
wir
würden einbringen
ihr
würdet einbringen
sie/Sie
würden einbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingebracht haben
du
würdest eingebracht haben
er/sie/es
würde eingebracht haben
wir
würden eingebracht haben
ihr
würdet eingebracht haben
sie/Sie
würden eingebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
