Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
glimme
du
glimmest
er/sie/es
glimme
wir
glimmen
ihr
glimmet
sie/Sie
glimmen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geglommen; geglimmt
du
habest geglommen; geglimmt
er/sie/es
habe geglommen; geglimmt
wir
haben geglommen; geglimmt
ihr
habet geglommen; geglimmt
sie/Sie
haben geglommen; geglimmt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde glimmen
du
werdest glimmen
er/sie/es
werde glimmen
wir
werden glimmen
ihr
werdet glimmen
sie/Sie
werden glimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geglommen; geglimmt
du
werdest geglommen; geglimmt
er/sie/es
werde geglommen; geglimmt
wir
werden geglommen; geglimmt
ihr
werdet geglommen; geglimmt
sie/Sie
werden geglommen; geglimmt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
glömme; glimmte
du
glömmest; glömmst; glimmtest
er/sie/es
glömme; glimmte
wir
glömmen; glimmten
ihr
glömmet; glömmt; glimmtet
sie/Sie
glömmen; glimmten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geglommen; geglimmt
du
hättest geglommen; geglimmt
er/sie/es
hätte geglommen; geglimmt
wir
hätten geglommen; geglimmt
ihr
hättet geglommen; geglimmt
sie/Sie
hätten geglommen; geglimmt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde glimmen
du
würdest glimmen
er/sie/es
würde glimmen
wir
würden glimmen
ihr
würdet glimmen
sie/Sie
würden glimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geglommen; geglimmt haben
du
würdest geglommen; geglimmt haben
er/sie/es
würde geglommen; geglimmt haben
wir
würden geglommen; geglimmt haben
ihr
würdet geglommen; geglimmt haben
sie/Sie
würden geglommen; geglimmt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [glimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
